„Vzísť z útulného kúta domoviny“
Rainer Barbi
 |
Aj v tretej časti Pfeifenbox-interview s Rainer-om Barbi-m ide o ceny, výkon a remeslo – predovšetkým o súhru týchto faktorov u kupcu. Nemecký najslávnejší pipemaker pozýva mladých výrobcov do Nového Sveta, aby sa v súťaži s etablovanými Škandinávcami postavil čelom k mýtu.
Interview s Rainer-om Barbi-m je zverejnené vo voľnej sérii. Prvá časť už bola zverejnená pod názvom „ Umenie prichádza so zručnosťou“ ako Interview č. 1. Ako už v nasledujúcej druhej časti, zverejnenej pod názvom „ Iné vzdialenosti“, Barbi-ho veľmi obsiahla odpoveď na jednu jedinú otázku zaberá celú túto nasledujúcu časť interview.
Martin Farrent:
Majú mnohí americkí pipemakeri dnešnej nastupujúcej generácie pri ich cenách, porovnateľných s etablovanými tvorcami, šancu na európskom kontinente?
RB: To je naozaj ožehavá otázka. Ožehavá, keďže otázka, týkajúca sa šance, tak či tak v dnešnom čase, v ktorom fajčenie fajky nepatrí bezpodmienečne k základnej kultúre, sa už sama o sebe dá ťažko zodpovedať. A ďalej preto ťažko zodpovedateľná, pretože každý nový produkt musí byť trhom akceptovaný „per se“.
Pozrime sa na základnú situáciu jedného veľmi obmedzeného trhu: Ak hovoríme o odbytových trhoch, myslíme predsa na tie miesta na svete, na ktorých sa dajú zobchodovať priemyselne a remeselne vyrobené produkty v akceptovateľných množstvách. Samozrejme je fajka tradičným kultúrnym tovarom a veľa etnických skupín používa tento nástroj na fajčenie, aby vychutnávali stimulujúci nikotín. Ak navštívime obyvateľov v severnom Thajsku, objavíme fajku ako štandardný prostriedok fajčenia. V Indonézii chodia staré ženy s ich ručne vyrobenými fajkami dymiac cez dediny. No napriek tomu toto nie je žiadny trh pre priemyselné produkty, dokonca ani pre kukuričné fajky nie. Dokonca, keď pozorujeme naše tradičné fajkárske krajiny – Francúzsko, Anglicko, alebo Dánsko, ani tu fajka neprekonala definíciu nástroja na spaľovanie tabaku.
Kde vlastne môžeme viac fajok, prípadne aj ako zberateľský produkt, predať? Ja nachádzam len málo miest na zemeguli. Ohňová zem to určite nie je a aj Grónsko sa vylučuje. V južnej Amerike sa dá objaviť zopár „user-ov“ a v Afrike sa nástroje na fajčenie majstrujú tiež skôr z konárov. Istotne zaujímavé pre milovníkov etnických zvyklostí, ale žiadny areál, vhodný na ekonomické sprístupnenie. Čo mi to hovorí? Trh pre produkt takéhoto druhu je veľmi ohraničený. Vymenujme jednoducho regióny, zoradené podľa dôležitosti: Ako hlavné miesta obratu stále platia Nemecko a Spojené Štáty. Švajčiarsko, Rakúsko a Taliansko kolíšu na mieste, Japonsko oslabuje a Taiwan tvorí vzhľadom na nízky počet obyvateľstva len malý trh. Východný blok sa snaží získať novú identitu a každý pipemaker sníva o Číne – ale keď je donútený spustiť nohavice, má odpredať len minimálne množstvá, alebo jeho účet nie je zaplatený.
Ak chcú teda naši mladí noví kreatívni pipemakeri zo Štátov získať pri ekonomických hľadiskách nový trh, zostáva im len málo možností. Európa ako taká je, čo sa týka možnosti obchodovania tohto produktu, rozštiepená. Ustráchaný, ako sa obyčajne javí, nemecký konzument, má rád len etablované importované produkty. Spojené Štáty ako cudzí dodávateľský terén, ho iste môžu dráždiť, ale do čerta, fajka predsa neprichádza zo Štátov, ale z Dánska, aj keď je často zle spracovaná a ešte k tomu tak predražená. Jediné európske krajiny, ktoré dávajú nejakú šancu, sa dajú rýchlo spočítať: Švajčiarsko, Taliansko a čiastočne Rakúsko. Anglicko, Dánsko a zvyšná Škandinávia vypadávajú – tam sa dá predať len lacný produkt. Holandsko je tradične cigaretová krajina, aj keď tam je za hrsť zberateľov, ktorí praktizujú „survivaltraining“. Francúzsko sa obmedzuje na Paríž – a Paríž je Francúzsko. Španielsko a Grécko fajčia Marlborough. Možno existuje v Lichtenštajnsku, alebo Vaduz-e ešte nejaký fajkár. Chceme sa ešte baviť o Fínsku, Čechách, alebo Maďarsku? Tam majú dobré šance značky ako BC, alebo Jirsa. Čiže lacný konzum. Čo nám to hovorí okrem toho, že ten Barbi znovu rapoce? Trh pre hodnotné produkty fajkovej produkcie je vysoko ohraničený a je poznačený emóciami a „Hypes“.
Takto v podstate zostáva americkým pipemakerom, pokiaľ uvažujú v relácii náklady/výnosy, len nemecký a švajčiarsky trh ako možný odbytový priestor. A ten je od roku 1985 značne úzky.
A teraz má ešte druhý problém, je „Newcomer“. Nehovoriac o starej Bruyére-tradícii, ktorá štartovala v roku 1857 v Saint Claude a v Anglicku dosiahla celosvetový vrchol ako perfektná klasika u Dunhill-a. A nehovoríme ani o následnom víťaznom ťažení dánskej modulácie, ktorá po novom zadefinovala drevo a fajku z oblasti fajčiarskeho nástroja pozdvihla do novej „Performance“.
Do roku 1968 sa datuje nový štart individuálnej tvorby hodnôt – ak to berieme úzkostlivo, štartovala už o desať rokov skôr s menom Poul Rasmussen*. Jeho vdova pokračovala v jeho dedičstve, ovšem viac v umeleckom, ako remeselnom zmysle. Od tohto okamihu sa uberal vývoj v spojitosti s formou a kvalitou spracovania prudko nahor a tak niektorí nedokázali s tempom elitnej skupiny udržať krok. Áno, ako aj?
Ja mám jedno hlúpe porekadlo: každý učeň, či je to klampiar, alebo elektrikár, sa musí najprv 3 roky učiť. Len vo fajkárskej branži prichádzajú Hobby-majstri a po pol roku tvrdia, že ponúkajú ojedinelú „Performance“. Iste, je tam spaľovacia komora a vzadu je napojený náustok a tabak sa do toho dá tiež napchať. Spracovanie? Bezradné. Shape: medzi slabomyselnou, deformovanou klasikou, Ego-samorealizáciou a zženštilým sebahľadaním po mučivom procese rozvodu. Ako do čerta sa tu môžem napojiť na trh zberateľov? Cez cenu? To vôbec nemôžem. Každý pipe-maker, nech dosiahol akýkoľvek kvalitatívny štandard, mi rozpráva, koľko hodín na to potreboval. Ale, koho to zaujíma, v akom časovom rámci bol produkt vytvorený? Tým predsa nemôžem fixovať cenu. Jedinou rozhodujúcou otázkou je, akú túžbu viem v pozorovateľovi vyvolať. Pokiaľ mám dušu, chytí sa a viac sa na doláre nepýta. Pokiaľ ju nemám, nebude o mne spievať piesne. A keď nespieva, som „Loser“. Tých pár priateľov, čo mi pár kusov odkúpia, majú koniec koncov len strach povedať mi pravdu.
Čo to znamená pre výrobcu fajok, nezávisle od toho, či pochádza zo Štátov, alebo z Európy? Najprv musí svojim produktom dosiahnuť kvalitatívny štandard medzinárodnej úrovne. Potom sa musí starať o shape a duch času v súvislosti s vykonanou prácou a zúčastniť sa cenovej súťaže. Jednoducho a jasne musí každý nový elév zosumarizovať 40 rokov stavu vedomostí a skúseností. Ak to upiekol, tak potom sa môže odovdať novej ilúzii. Akej ilúzii vlastne? Že je pipe maker-om? Ó, sorry, tomu je ešte sto rokov vzdialený. Jeho produkty budú na E-bay definované podľa renomé, značky, alebo znovupredajnej hodnoty. A keďže ešte nie je v tradičnom a dlhodobom spektre etablovaný, platí za špekulatívny element. Máme ho porovnať s akciovým obchodom? Platia len hodnoty, ktoré prebudia ilúzie a ktoré stoja v škále realizácie zisku na maximálnej výkonnostnej úrovni. Existuje predsa dosť príkladov, keď si len pozriem tzv. „skulptúry“ jedného kreatívneho Dána**, ktoré sa obchodujú v oblasti -12.000,- US Dollar a ani len status pseudoumenia nedosiahli – nehovoriac o remeselnej práci strednej úrovne. Alebo iný dánsky produkt často florálnej interpretácie*** , kde taktiež nevieme, za čo sme tie tisíce zaplatili, či za ego-kreatívnu vlastnú performance, alebo za remeselnú nedostatočnosť. No môžeme argumentovať: je to predsa umenie. Ale podľa mojich predstáv prichádza umenie vždy so zručnosťou, s vedomosťami. A aj samotný Picasso vo svojej genialite položil základný modul „Remeslo“ pred interpretáciu. Tak sa aj on najprv pohyboval v realistickom a remeselne perfektnom stvárňovaní interpretovaných sujetov, aby z perfektného remesla mohol slobodne nechať operovať schopnosť translácie mozgu.
Žiaľ, v súčasnosti existuje naproti tomuto samochápaniu arivistických umelcov jeden fenomén, ktorý sa orientuje viac na žiadostivosť po raritách a hyper, ako po ktorejkoľvek úrovni cena/výkon. Opačné príklady pre tento fenomén sa dajú taktiež nájsť, existuje predsa jeden Starý Majster fajky****, ktorý vo vzťahu k svojej kvalite spracovania stojí ďaleko nad zvyškom dánskej falangy a napriek tomu nepatrí k verbálne formulovanej elite. A tento človek pracuje už takmer 50 rokov na poli bruyére a to s tým najväčším úspechom. Ovšem on bol vždy vyučujúci a žiadny vyučovaný. Pokiaľ ale, tak, ako som raz čítal v jednej internetovej diskusii, by počet žiakov rozhodoval o miere hodnoty a produkčného výkonu, musel by som mať napríklad viac ako 160 žiakov, aby som s odstupom stál na čele hierarchie.
Tak vzniká k údivu čitateľa groteskná situácia, pri ktorej „perfektná fajka“pri jej cenovej tvorbe vzniká časovo výhodnejšie, ako „hyper“ umelecká, , ktorú pritom sotva niekto videl, mlčiac o tom, či ju niekto vôbec držal v ruke. Vinu na takej nadhodnotenej cenotvorbe nenesie samozrejme priamo sám „umelec“, ale vytváranie legendy, podporovanej zberateľmi, pri ktorej „túžba“ trochu potláča rozum do pozadia. Samozrejme, nechcem nad nikým lámať palicu, sám poznám tento pud, ktorý k naplneniu čistej túžby prepožičia osobitú dynamiku. A to je tá základná príčina: fajky sú predávané na základe emócií, dlhodobo vytúžené a krátkodobo rozhodnuté. Proces testu tovaru na túto tému neexistuje – existuje predsa verbálna kritika pár členov nejakej Newsgroup, ktorí jeden získaný produkt zovšeobecnia.
Ako má ale dostať „mladý elév“ zo Štátov nejakú šancu? On je úprimný. Bojuje v pote tváre so surovinou. Obetuje hodinu za hodinou, alebo aj celé dni, a vie, že s High-End-produktom nemôže nikdy držať krok, aj keby bol päťkrát lepší. Ako má dobehnúť 30 rokov oneskorenia? Ako sa dá dosiahnuť vyrovnanie medzi mýtom a reálnym výkonom v jeho prospech? Akú úlohu tu ešte zohráva dumpingová cena, ohrozujúca jeho existenciu? Vie vôbec niekto zo Štátov, ako sa po dánsky píše „Vedomie vlastnej ceny“? A vie vôbec, do akej hry sa púšťa? Mlčiac o tom, ako k zlepšeniu svojej základnej situácie inicioval cielenú PR (public relations)?
Mýtus dánskej fajky a jej renomé nevznikli len zásluhou Dánov. Bolo to roku 1972 a boli to Nemci, ktorí tento produkt dostali do novej Hyper-úrovne. Mali po zuby anglických produktov, ktoré sa v povojnovom období snažili podmaniť si nemecký exkluzívny trh. Dánsko bolo inovatívnejšie, Dánsko v tejto dobe vedelo, ako si získať nemeckú dušu – ako aj v umení skla, či škandinávskom nábytkovom priemysle. To bola studnica pre istého Sixten-a Ivarsson-a. Nové myšlienky, nové Performance tradičnej bázy, napriek do dneška sa čiastočne prejavujúcej nekvalite spracovania. Bola to doba hľadania inovatívnych stvárnení, ktoré mohli prelomiť duch času bezúspešnej egománie. Liberálnosť, orientácia na budúcnosť a interpretácia protikladnej nefašistoidnej príslušnosti boli jednomyseľnou túžbou.
S prepáčením, tieto časy sú už preč. Dnes musíme zápasiť s ekonomickými podmienkami. Boj je neúprosný. Pokiaľ dokážeš vytvoriť adekvátny produkt k citlivo orientovanej cene, budeš poctený sympatiami publika. Pokiaľ ešte žiješ v tomto svete a máš nadanie interpretácie ducha času, budú Ťa duše nasledovať. Ale pokiaľ tieto podmienky nesplníš: potom bude ťažké získať dostatočné množstvo priaznivcov. Dnes už nie je žiadnou otázkou, na ktorom mieste sa chcem zatróniť. Podmienky na celosvetovom trhu sa vyrovnali.
To platí aj pre mladú gardu amerických pipe makerov, v čo najkratšom čase dosiahnuť medzinárodný štandard, vypracovať si svoj vlastný štýl a nájsť ekonomickým podmienkam zodpovedajúcu úroveň Cena/Výkon. K tomu, a to si myslím, je ten ich najväčší problém: musia sa odosobniť od domácich podmienok a celý svet vnímať ako ich trhový priestor, aj keby mali byť v niektorých prípadoch
stratoví. Len boj nám dodáva silu a skúsenosť nás robí zrelšími. Momentálne to je silná stránka Európanov. Oni pochopili: nielen moja obývacia miestnosť je pupkom diania, ale celý svet je mojím ihriskom. Ja musím, jedno, ako mi to ťažko padne, von do brutálnej konfrontácie a musím prežiť tvrdý a na strádanie bohatý proces sebaspoznávania. Až potom som zrelý pre každodenný obchod malých nepostrádateľností.
Predsa len platí jedno pre všetkých a to je hodnota skúseností posledných 50. rokov: ktokoľvek chce zahlásiť štart na tejto dráhe, musí splniť základnú podmienku – perfektnú remeselnú prácu. Len tá mu zaisťuje vôbec nejakú šancu. Kto pritom ešte ovláda pravidlá hry Cena/Výkon, bude vedieť pozerať do budúcnosti. A kto ešte dokáže zdokonaliť svoju remeselnú zručnosť, má slobodnú hlavu pre nové myšlienky a ultimatívny design.
Aby som dodal trochu viac nádeje a zásobu výdrže: nie Hyper a Fame – produkty sa najviac predávajú. Práve naopak. „Hlavný prúd“ pracuje úplne ináč – kupuje, čo sa mu osvedčilo a o tom nerozpráva. A takto vzniká bláznivá situácia, že o najviac predávaných Highends sa takmer vôbec nerozpráva. No jasné, oni sú tiež absolútne Top. O „pseudo-elite“ sa špekuluje a predaj sa vyvíja veľmi rezervovane. Výnimky tiež potvrdzujú pravidlo. Ale čo už je rozdelenie 26. kusov na svetovom trhu? To vieme všetci.
Dúfam, čo sa týka omilostených z US – fajkovej scény, že vyjdú z pohodlného kúta domoviny a vystavia sa medzinárodnému krviprelievaniu víťazov a porazených. A ďalej dúfam, že sa poučili z dánskeho nešťastia roku 1985. Nerob nikdy ceny podľa svojej samoľúbosti, rob ich adekvátne trhu a konfiguruj ich na najhoršie podmienky odbytu. Cesta naspäť v tvorbe cien neexistuje – len odchod z kšeftu, pokiaľ sa nestane zázrak.
A „Last not least“: nestaraj sa o „Hyper“, pozri sa každý deň do zrkadla a spýtaj sa, čo môžeš urobiť lepšie. Som si celkom istý, že osvietený zákazník dokáže oceniť rozdiel.
(01.júl 2004)
Martin Farrent / Rainer Barbi
Článok preložený s láskavým povolením majstra Barbiho a autora článku Martin-a Farrent-a.
Originál bol uverejnený na www.pfeifenbox.de
Poznámky prekladateľa:
* Poul Rasmussen – svetoznámy dánsky pipe maker, ktorého manželkou bola až do jeho smrti Anne Julie, významná súčasná postava svetovej fajkovej scény. Pre Rasmussena pracovali Björn of Sweden (Björn Bengtsson) spolu s Emil-om a Jess-om Chonowitsch-ovcami, ako aj Former ( Hans Jonny Nielsen). Rasmussen dodával fajky aj pre W.O.Larsen-a.
** V cene 12.000 dolárov sa predávajú jedine fajky dvoch významných pipe makerov: Dána Jörn-a Mickeho a Švéda Bo Nordh-a. Ostatní dánski majstri ani zďaleka nedosahujú túto cenovú úroveň. Keďže sa nedávno predala Bo Nordh-ova Ballerina za spomínaných 12.000 dolárov, predpokladám, že Rainer myslel skôr na neho, hoci Nordh je Švéd, u Mickeho sa spomínaná cena zatiaľ vyskytuje len v predajných katalógoch.
*** Jednoznačná narážka na sochársky poňatý koncept fajky Tulip a jeho neskoršie modifikácie od Anne Julie, kontroverznej svetovej pipe maker-ky, vdovy po Poul-ovi Rasmussenovi, ktorej niektoré fajky sú ovšem naozaj výnimočné.
**** Hoci by sa zdalo, že Rainer vzdáva poctu starému pánovi Sixten-ovi Ivarsson-ovi, ktorý zomrel v roku 2001, je to jednoznačne výborný a skromný „Majster“ Otto Pollner, ktorý si zakladal na remeselnej zručnosti a nikdy sa nechcel počítať k svetovej „umeleckej“ špičke. Jeho práca sa vyznačovala precíznosťou, vysokým know-how a solídnym pomerom výkonu k cene. Rainer si ho veľmi váži kvôli jeho profesionálnosti a 50-ročnej praxi, pričom majster Pollner bol aktívny aj na publikačnom poli a vo svojich knihách zdokumentoval históriu fajok, vyrábaných v minulosti na území niektorých nemeckých regiónov. Bol osobným priateľom Dr. Stanislava, s ktorým bol členom Academie Internationale De La Pipe. Navždy nás opustil v lete roku 2004.
Ľubo Bobek